Po revolúcii sa stal „domom hrôzy“. Hotel Lomnica opäť ponúka luxus, ale majiteľovi nevynáša
Hotel Lomnica v Tatranskej Lomnici bol prvým hotelom vo Vysokých Tatrách. Vznikol na konci 19. storočia a prežil obe svetové vojny aj masový turizmus za socializmu. Po Nežnej revolúcii nemal šťastie a po privatizácii skončil v rukách farmaceutickej firmy, ktorá ho nechala takmer spadnúť. Napokon ho zachránil podnikateľ, ktorý zarobil na laboratórnych testoch.
V roku 1892 uhorská vláda založila v Tatranskej Lomnici klimatické kúpele. Keďže hostí chcela aj ubytovať, investovala do nového hotela. Jeho výstavbu financovala Spišská úverová banka a dokončili ho v roku 1893. Bol to vôbec prvý hotel vo Vysokých Tatrách, dovtedy tam boli len menšie súkromné chaty či penzióny.
Trojposchodovú budovu s prvkami eklekticizmu projektoval architekt Gedeon Majunke zo Spišskej Soboty. Hotel priniesol 28 izieb, veľkú reštauráciu a kaviareň, neskôr v ňom pribudli kancelárie kúpeľného riaditeľstva a poštový úrad.
Podľa archívnych informácií sa spočiatku dalo v hoteli ubytovať za dve až šesť korún za noc. Na dnešné pomery sa to nezdá veľa, no v skutočnosti si to mohli dovoliť len šľachtici, bohatí mešťania a štátni úradníci.
„Bola za tým snaha udržať maďarskú šľachtu a priemyselníkov na území Uhorska, aby svoje peniaze nemíňali v Alpách,“ vysvetľoval historik Mikuláš Argalács pre Hospodárske noviny.
Zámožnej klientele sa prispôsobovali aj služby hotela. Ponúkal parné a uhličité kúpele, masážne kabíny, telocvičňu, čitáreň a elektroliečbu. Už v prvých dekádach 20. storočia Tatry ponúkali návštevníkom aj športové zážitky. V Tatranskej Lomnici postavili bobovú dráhu, ponúkali jazdu na lyžiach ťahaných koňom, golf, tenis či streľbu na holuby. Na golfové turnaje jazdil špeciálny vlak z Budapešti, pretože tamojšie ihrisko bolo prvé tohto druhu v Uhorsku.
Prvá svetová vojna znamenala útlm cestovného ruchu. Hotely sa z veľkej časti premenili na vojenské nemocnice alebo boli zatvorené. Po vzniku Československa kúpele v Tatranskej Lomnici aj s hotelom Lomnica prevzal novovzniknutý štát. Udržiaval si vysoké renomé, vie sa, že ho opakovane navštevoval napríklad herec Vlasta Burian. V roku 1937 v hoteli prebudovali terasu, ktorá sa pýšila výhľadom na tatranské končiare. V Lomnici boli v tom čase aj predajne kozmetiky, textilu, hračiek a suvenírov, holičstvo a kaderníctvo.
Po druhej svetovej vojne a po prevzatí moci komunistami hotel Lomnica viackrát zmenil správcu. Najprv ho spravoval štátny podnik Slovenské hotely, neskôr národný podnik Turista, až napokon v roku 1971 skončil pod hlavičkou národného podniku Interhotel Tatry, ktorý zastrešoval dve desiatky ubytovacích zariadení.
Lomnica si zachovávala kvalitu a istú noblesu aj počas socializmu, lebo obsluhovala aj zahraničnú klientelu. Napríklad čašníci museli chodiť v čiernom smokingu s vestou a v bielej košeli s motýlikom.
„Keď prišla kontrola a mali sme rozopnutý vrchný gombík, tak bolo zle,“ spomína v dokumentárnom filme o histórii hotela Lomnica vrchný čašník Jozef Chovaňák, ktorý v ňom pracoval od začiatku 70. rokov.
Návštevnosť v Tatrách bola vysoká, lebo štát aj podniky podporovali turizmus a domáce rekreácie. Jozef Sulitka, ktorý v Lomnici od polovice 60. rokov pracoval ako vedúci reštaurácie, spomína, že počas letnej sezóny varili denne 1300 jedál. O kvalite ponuky a servisu svedčí aj to, že hotel mal na jedálnom lístku aj tatársky biftek a ryby sa vykosťovali priamo pred hosťom.
Na druhej strane, v zásobovaní sa prejavoval typický socialistický neduh v podobe nedostatkového tovaru. Napríklad frankfurtské párky neboli vždy, tak ich hotel „bartroval“ za iný nedostatkový tovar, akým bol kečup. Ružové víno sa zasa robilo tak, že sa zlievalo červené s bielym.
„Celá táto núdza viedla k obrovskej kreativite,“ spomína zamestnankyňa hotela vo filmovom dokumente.
Ani kreativita však hotel Lomnica nezachránila pred tým, čo priniesla zmena režimu v roku 1989. Predovšetkým sa vo Vysokých Tatrách prudko prepadla návštevnosť, hoci to, samozrejme, postihlo všetky ubytovacie zariadenia.
„Počas roka je vyťaženosť hotelov v Tatrách od 28 do 67 percent, pričom veľkú časť zisku zvyčajne pohltí medzisezóna,“ opisovala situáciu riaditeľka Interhotela Tatry Zuzana Šedivá v roku 1995 pre denník SME. Poukázala pritom na nízku úroveň služieb v stredisku, ako aj na zlý stav vlekov a zjazdoviek.
V zlom stave bol aj hotel Lomnica, keďže sa mu dlhodobo vyhýbali investície. Keď v roku 1993 oslavoval svoju storočnicu, na ikonickej terase sa konali oslavy spojené s kultúrnym programom, ale bola to jeho labutia pieseň.
