Musela som sa naučiť vysloviť, čo chcem, hovorí Dušana so zrakovým znevýhodnením
„Nebojím sa výšok, lebo neviem, ako vysoko som,“ hovorí Dušana Blašková pri lezeckej stene K2 v Bratislave. S redaktormi SME sa rozhodla stretnúť práve na mieste, kam chodieva liezť. Nebráni jej v tom ani to, že je nevidiaca.
K lezeniu sa dostala cez Dalibora, športovca, ktorý sa venuje organizovaniu horolezeckých víkendových pobytov pre nevidiacich v Česku. „Raz som písala článok o metodike, ako navigovať nevidiacich na lezeckých stenách a skalách. Keď si článok Dalibor prečítal, ktorý sa tomu venuje, navrhol mi, aby sme to vyskúšali aj naozaj. Odvtedy každý rok organizujeme lezenie pre nevidiacich a slabozrakých,“ hovorí.
Dušana Blašková prišla o zrak ako štrnásťročná. V Únii pre nevidiacich a slabozrakých Slovenska (ÚNSS) pracuje od roku 2016. Je šéfredaktorkou časopisu Dúha, ktorý sa venuje ľuďom so zrakovým znevýhodnením.
Dnes upozorňuje na bariéry v uliciach Bratislavy, ktoré môžu byť pre nevidiacich nebezpečné. Mesto podľa nej robí aj pozitívne zmeny, často však chýba dôslednosť.
Denník SME sa s Dušanou vydal na zdanlivo banálnu prechádzku mestom. No pre ľudí odkázaných na bielu palicu ide často o výpravu s nástrahami, ktoré si vidiaci človek len ťažko uvedomuje.
Veľkou prekážkou je aj únava. „S bielou palicou sa nedá ísť tak, že vypnete hlavu a idete po svojom,“ upozorňuje Dušana.
Trasa
Naša trasa s Dušanou sa začala pri lezeckej stene K2. Odtiaľ sme sa pešo presunuli na Starú Ivanskú cestu, smerom k zastávke Na križovatkách, kde sme nastúpili na autobus na Račianske mýto.
Tam sme prestúpili na električku smerujúcu do centra. Počas cesty cez Blumentál sme sa s Dušanou rozprávali aj o hlásení „Pozor, vystupujete do vozovky“. Zastavili sme sa na zastávke Centrum, odkiaľ sme pokračovali pešo do Turistického informačného centra. Našu prechádzku sme zakončili na neďalekom Kamennom námestí.
Čo všetko predchádza ceste do mesta
Čo všetko teda predchádza tomu, kým sa vôbec vydá do mesta? „Všetky trasy sa musíme učiť. Existujú aj navigačné aplikácie, ale tie sú skôr pre vidiacich. Nie vždy je to pre nás tá najlepšia možnosť. Pre nás je najmä dôležité vyhnúť sa šialeným križovatkám a hlučným miestam, kde nie sú žiadne prirodzené ani umelé vodiace línie,“ vysvetľuje.
Pri pohybe mestom je pre ňu dôležité najmä to, aby sa vedela orientovať podľa hmatových (môžu byť prirodzené alebo umelé) línií alebo orientačných bodov (hmatové, zvukové alebo čuchové).
Keď sa ďalej presúvame mestom, upozorňuje na úzky chodník, ktorý z jednej strany ohraničuje zábradlie a z druhej neostrihané kríky. Dušana nám ukazuje, ako sa jej hneď biela palica do nich zachytáva.
