Čo všetko si vyžaduje udržať zakázanú knihu nažive
Pre slovenských podzemných vydavateľov to znamenalo noci pri písacom stroji, ukryté stroje a ľudí ochotných riskovať. Britský filozof Roger Scruton, podporovateľ československých disidentov, im zabezpečil kopírovací stroj, ktorý bol v komunistickom Československu ťažko dostupný. Lenže stroj nefungoval.
Bol august 1989. Ján Čarnogurský, významný disident, bol vo väzení a jeho priatelia chceli vydať ďalšie číslo jeho podzemného časopisu Bratislavské listy. Kopírovaciemu stroju však chýbal diel. František Mikloško poslal cez Čarnogurského advokáta odkaz s otázkou, kde ho nájsť. „V obývačke, pod televízorom,“ znela odpoveď. „Tak sme ho rozbehli,“ spomínal pre The Slovak Spectator Mikloško, disident a popredná osobnosť slovenského podzemného katolíckeho hnutia.
Mikloško tento príbeh porozprával na otvorení výstavy Knižný samizdat o podzemnom knižnom vydavateľstve v bratislavskej Univerzitnej knižnici. Výstava, ktorú knižnica pripravila s Múzeom obetí komunizmu, predstavuje tvorbu 22 autorov a pripomína ľudí, ktorí pomohli ich textom dostať sa k čitateľom.
Samizdat bola literatúra, ktorá vznikala a šírila sa nezávisle, mimo štátom kontrolovaného vydavateľského systému. Slovo pochádza z ruštiny a znamená samovydávanie.
Po prevzatí moci komunistami v Československu v roku 1948 sa vydavateľská činnosť dostala pod ideologickú kontrolu a cenzúru. Pražská jar v roku 1968 tieto obmedzenia nakrátko uvoľnila, no invázia vojsk Varšavskej zmluvy v auguste toho istého roka reformné hnutie ukončila. Nasledujúca represia, známa ako normalizácia, vytlačila nesúhlasiacich spisovateľov z verejného života. Stratili prístup k vydavateľom, ich knihy zmizli z knižníc a ich mená z učebníc.
Samizdat ponúkal čitateľom inú cestu. Prinášal poéziu, prózu, historické štúdie, náboženské a filozofické texty aj správy, ktoré oficiálna tlač nezverejnila. Texty sa prepisovali, kopírovali a zväzovali v domácnostiach. Zachované výtlačky nesú stopy používania. Každý detail pripomína niekoho, kto knihu vyrobil, ukryl, prenášal, požičal alebo posunul ďalej, povedala Blanka Kudláčová, profesorka Trnavskej univerzity, ktorá sa špecializuje na dejiny vzdelávania.
Dnes môže ktokoľvek použiť domácu tlačiareň alebo zájsť do kopírovacieho centra. Pred rokom 1989 sa kopírovacie stroje zvyčajne nachádzali len v štátnych podnikoch a prístup k nim bol prísne kontrolovaný. Mikloško spomínal, ako na písacom stroji s použitím uhlíkového papiera naraz vyrobil deväť alebo desať kópií. Neskôr prišli rozmnožovacie stroje – spomína ich charakteristický zápach a fialovú tlač – a potom stroje schopné vyprodukovať stovky kópií. Keď zo zahraničia dorazil výkonnejší ofsetový tlačiarenský stroj, možnosti sa opäť zmenili. „To už bolo naozaj niečo,“ spomínal.
Stroje na cestách
Ako rodiny a študenti udržiavali zakázané knihy a časopisy v obehu. Ako stopy v snehu prezradili mužov, ktorí nosili zakázané knihy. Prečo tajná polícia vyprázdnila policové regály historika. Ako podzemní redaktori obnovili časopis po tom, čo im ukradli hlavnú kópiu. Čo nás samizdat môže naučiť o slobode slova a zodpovednosti, ktorá s ňou súvisí.
